Jdi na obsah Jdi na menu
 


Zasa sa hráš ty zasran!?!?!?!
Okamžite to vypni a poď sa konečne najesť! Ale už aj! Je vám to povedomé? Myslím, že väčšine iste áno, asi každý hráč si niečo také prežil. Každý sa už niekedy určite zamyslel o tom, čo je to vlastne závislosť, ako sa prejavuje a či existuje niečo, ako závislosť na počítačoch. Nuž, tak ako môžete byť závislí na chlaste, drogách alebo upratovaní, môžete byť závislí aj na hraní. Ale...


- Mamííí!
- Čo zas chceš?
- Môžeš mi spraviť ešte ten puding?
- Sprav si ho sám, v chladničke máš mlieko.
- Ale ja teraz nemôžem, hrajú NiP a to musím vidieť!
S týmto musíme niečo urobiť, povie matka otcovi, ale ďalej sa tým nezaoberá.

Je to závislosť? Čo by ste povedali vy? Tak sa na to teda pozrieme z blízka a na konci snáď dospejeme k nejakému záveru... snáď. Ako som už v úvode naznačil, všetko má svoje ale, pre a proti. Ako je to teda s hraním PC hier a ich vplyvom na ľudí? Popravde priznávam, na toto nemám ani školu a ani vedomosti, čiže odborné posudky prenechám všetkým tým „odborníkom“, čo majú desiatky titulov, dokážu jedinca odsúdiť za pár sekúnd a hlavne, nikdy neboli na Panoramixe. Takže, zoberme si to poporiadku.

Prvým a neodškriepiteľným faktom je skutočnosť, že dlhodobé sedenie pri počítači má jednoznačne negatívny vplyv na ľudské telo – okrem toho, že vaše oči sa rýchlejšie unavujú a môže vás boleť hlava, sú tu vplyvy na stavbu ľudského organizmu, ako napríklad chrbtica a podobne. V tomto sa so mnou asi nebude hádať nikto, aj keď je pravda, že závislosť je niečo úplne iné, ale v pozadí idú tieto javy súbežne vedľa seba. O vplyve na ľudskú osobnosť je už ťažšie hovoriť, pretože zatiaľ čo telo máme všetci rovnaké, s vnútrom je to iné. Duša človeka, alebo ak chcete ľudská psychika je vec veľmi sensitivná a dokáže ju rozhádzať i ten na pohľad najmenší kúsok nejakej udalosti.

Možno ste už počuli o prípade z Južnej Kórey, keď hráč menom Lee zomrel po päťdesiathodinovom hraní StarCraftu. Po tom, čo dal výpoveď v práci, aby sa mohol viacej venovať hraniu, odišiel ráno do herne, aby sa začal zlepšovať. Keď sa ani na ďalší deň nevracal domov, jeho matka informovala Leeovych bývalych kolegov, aby zistili, čo sa deje. Tí ho našli v herni a po skonštatovaní, že dohrá už len ďalší level a pôjde, odišli. Krátko na to zomrel na zlyhanie srdca, pravdepodobne spôsobené totálnou únavou organizmu. Alebo poznáte ten, keď istý hráč na jednej LanParty zastrelil iného (v skutočnosti) za to, že sa mu posmieval?

- Mamííí!
- Čo je?
- Počuj, potrebujem ožehliť tie nové rifle, večer chcem ísť von...
- Teraz nemám čas, to zvládneš aj sám.
- Ale ja teraz nemôžem, s chalanmi ideme mixovať.
S týmto musíme niečo urobiť, povie matka otcovi, ale ďalej sa tým nezaoberá.

Toto sú fakty, ktorých sa chytajú všetci tí inteligentní psychológovia, sociológovia a iní jedinci, ktorým spoločnosť dala právo hodnotiť čo je a čo nie je závislosť, kto je alebo kto nie je narušený a koho zavrieť alebo koho nie. Je to však prinajmenšom smutné. Prirovnám to k udalosti, ktorú určite každý z vás pozná – stavba mosta Apollo v Bratislave. Teoreticky si predstavme, že každý človek žije len v dvojrozmernom svete a nevidí nič, čo je hore. Teraz príde nejaký pán dôležitý a povie, že stavebné firmy rozkopali na brehoch Dunaju jamy, všade je bordel, každému to vadí a my, dvojrozmerní ľudia môžeme do tejto diery spadnúť a tým pádom skončíme, keďže nemáme absolútne poňatia, že by sa dalo ísť hore. Ale opäť je tu jedno ale, sú to dva negatívne prvky, pán dôležitý ale nespomenie fakt, že potom sa tam postaví nový most a dvojrozmerní ľudia už nebudú musieť plávať na doskách z jednej strany na druhú. Pochopili ste? Pri všetkej úcte k lekárom a psychológom (sú to naozaj vzdelaní ľudia, to si každý váži a cení), zdravý človek predsa nemôže pozerať na nejaký fenomén len z jednej strany. To máte to isté, ako keby išiel niekto zakázať biatlon, pretože nejaké sfanatizované decko si zobralo gun a išlo niekoho zastreliť, keďže sa strieľalo aj tam.

Už chápete o čo mi ide? Na základe nejakých prípadov z USA (vďaka všetkému, že u nás sa také ešte nestalo), kde prišiel sfetovaný teenager do školy a postrieľal tam polku triedy, riaditeľku a upratovačku sa začalo hranie ako také globálne odsudzovať. Nič na tom nemení skutočnosť, že prieskumy ukazujú, ako málo sa rodičia v USA venujú svojim deťom, ako sú tieto ich „ratolesti“ odkázané celý deň bývať sami, pričom pozerajú TV, hrajú sa, ale hlavne im na mozog lezie to nedostatočné sociálne zázemie. Absolútne nikto nerieši vplyv nedostatočnej výchovy, absolútne nikto nezoberie do úvahy fakt, že ten človek mohol byť geneticky narušený už od narodenia, všetci to proste zvalia na hru, lebo je to najjednoduchšie riešenie, ktoré poskytuje sladkú satisfakciu všetkým tým anti bojovníkom za anti-neviemčo. Pán doktor Alan Castel z Washingtonskej Univerzity sa zaoberal výskumom pozitívneho vplyvu PC hier na ľudské zdravie a dospel k záveru, že priemerne dve hodiny hrania denne môžu zlepšiť zdravotný stav človeka s nejakou mozgovou poruchou.

- Mamííí!
- Áno zlatko?
- Ožehlila si mi už tie rifle?
- Nie, nemala som čas.
- OMG prosím ťa, švihni si, o chvíľu sú tu chalani, nechcem aby si ma strápnila.
S týmto musíme niečo urobiť, povie matka otcovi, ale ďalej sa tým nezaoberá.

Už je čas, aby som sa od obyčajného rozpisovania faktov (pre niekoho možno pseudofaktov) dostal k jadru problému hodnoteniu. Vopred upozorňujem, že sa bude jednať o môj subjektívny názor hráča – človeka, s ktorým nemusí každý súhlasiť.

Hranie hier ako také – obrovský fenomén modernej spoločnosti. Je škodlivé? Nuž, to je otázka uhlu pohľadu. Myslím že stav, keď 22 ročný chalan sedí od rána do večera za počítačom, močí do fľaše a jediným pohybom mu je beh dole schodmi počas freeztime pre pizzu, je na uváženie, áno, je to závislosť. Problém je v tom, že naše krásne nezaujaté slovenské média nám predostierajú len takéto prípady, z hráčov robia figúrky obrovských herných koncernov - trosky, ktoré sú závislé a lanparties vykresľujú ako nejaké sektárske seansy. Mimochodom, to už je jeden z dôvodov, prečo absolútne kašlem na celú televíziu – tie „informácie“ ako také ma privádzali do šialenstva. No ok, miesto slova informácie poviem radšej dezinformácie a sračky. Výstižnejšie. Ale ako by povedal pán Bruchala, je to len prejav mojej závislosti a nepriznania si problému... a tak stále dokola. Čo je teda miera závislosti? Podľa mňa si každý psychicky zdravý človek dokáže udržať normálnu mieru hrania, aj nech sa jedná o „progamera“. Teda vo väčšine prípadov, pretože tí progameri to robia zväčša ozaj len pre prachy, výnimkou sú občasní kórejskí (najmä strategickí) fanataci, pre ktorých je to celý život. To je taktiež na zamyslenie. Inak, len tak na uvoľnenie, keď niekde v interview s napríklad Dev1 čítate, že sa tomu venuje X hodín denne a Y dní do týždňa, berte to inak ako s hodnotením „závislosť. Osobne poznám všetkých chalanov a s čistým srdcom môžem povedať, že občas im to už vážne lezie hore krkom a to, čo ich drží pokope je chuť víťaziť a hlavne vzájomné kamarátske vzťahy, keď sa dokážu v niektorých situáciach skutočne podržať. Áno, to je ďalší pozitívny faktor hrania – ľudia. Možno sa to nebude vašim rodičom zdať, ale je to skutočne tak. Ani sám asi nedokážem spočítať, koľko kamarátov som si našiel prostredníctvom hrania a internetu – najskôr som mal neutrálny postoj, veď čo – nejaký týpek z druhého konca Slovenska, ale keď som prišiel na médiami toľko odsudzovanú lanparty, uvedomil som si, že je to super človek, dá sa s ním ísť na pivo, pokecať. A teraz mám kopec takzvaných „reallife“ friendov (bez škatuľkovania, sem by som asi zaradil tých, čo som poznal nezávisle od PC a podobne) a ešte viac tých kamošov, ktorých som poznal cez hranie hier. A samozrejme zopár takých, ktorý sa prelínajú. Občas človek niečo vážne súrne potrebuje a vo svojom okolí je to takmer nemožné zohnať, nám stačí napísať tomu a tomu na ICQ, ten má také a také kontakty a cez kamaráta bratovho spolužiaka otca strýka psa zoženie propánbutánový urýchľovač castíc. A v neposlednom rade – stále lepšie trčať doma pri počítači ako sa ísť sfetovať niekde pod most.

Teraz si dáme na uvoľnenie názor jedného z najlepších slovenských hráčov, Mariána h4- Obala, momentálne inaktívneho člena teamu Defeaters.

R3v
: Ahoj, čo si to myslíš o hraní? Je to pre teba zábava alebo niečo iné? A kde si myslíš, že začína hranica zábavy so závislosťou, aké faktory to ovplyvňujú, ako sa dá liečiť a ako vlastne taká závislosť môže vzniknúť?
H4-: Ahoj oslávenec ^^. Hranie má byť v prvom rade o zábave, o spoznávaní nových ľudí a potom opäť o zábave a o ničom inom. A presne tak to bolo, vždy bude aj u mňa. Samozrejme, keď už to niekto hrá na istej, vyššej, úrovni, tak ku zábave pribudne aj chcenie vyhrať, ale to je normálne, keďže človek je od prírody tvor kompetitívny. Ak vyhrávaš, z hobby sa stane hobby, pri ktorom si dokážeš aj privyrobiť, ale nikdy netreba zabúdať, že je to len hra a zasa zdôrazňujem, hlavne zábava. Bohužiaľ, veľa ľudí to nechápe a chce sa stať lepším za každú cenu. Začne tráviť pri tom priveľa času, začína zanedbávať iné, oveľa dôležitejšie veci akými sú škola, rodina, priatelia a priateľky. A práve tu začína závislosť, takto chápem závislosť ja. Ja si osobne niečo také predstaviť nedokážem. Predstava, že by som musel niekoľkokrát opakovať ročník, stratiť x kamarátov, to je niečo hrozné. Aké faktory to ovplyvňujú? To je ťažko povedať, je to individuálne. Väčšina závislých ľudí sú práve deti, ktoré si neuvedomujú o čo prichádzajú a že život je úplne o niečom inom. Ale časom ich to život naučí sám a potom pochopia, dúfam. Samozrejme, všetko sa dá, ak sa chce. Ak sa niekto chce zbaviť závislosti, musí chcieť. Ak chce, zbaví sa jej, ale sám to nezvládne. Určite bude potrebovať zopár kamarátov, ktorí mu pomôžu a nenechajú ho v tom.

- Mamííí!
- Čo do čerta zasa chceš?
- Nezvonil niekto?
- Nie nezvonil, daj si dole z hlavy tie sluchátka a budeš počuť
- Ale ja nemôžem, nebudem počuť chalanov na Ventrile...
S týmto musíme niečo urobiť, povie matka otcovi, ale ďalej sa tým nezaoberá.

Ako povedal Majo, je to hlavne zábava a ja sa s tým plne stotožňujem. Je to naozaj tak, že my – starší hráči (i keď je to diskutabilné, pretože sú aj tridsiatnici) berieme hranie trošku inak. Keď sme začínali, hrávali sme futbal, jediné internet bol modem a bolo to vlastne také spestrenie, keď sme si v škole vzájomne vymieňali cheaty na Princ of Persia a podobne. Dnes je to iné, priemerný trinásťročný chalan má doma internet, hry, tak na čo by sa namáhal ísť niekde von, veď môže trčať doma. Je tu už badať evidentný rozdiel, čiže pozor by si mali dávať najmä tí mladší. Pre mňa je závislosť taktiež stav, keď človek začne zanedbávať pre hranie školu, priateľov, svoju holku (prípadne aj naopak, pretože už hrá aj čoraz viac žien), stúpa náladovosť a nekomunikatívnosť s rodinou. To však hrozí naozaj iba tým, ktorý si to v hlave nedokážu dostatočne upratať. Priznám sa, tiež boli časy, keď som trávil za PC aj 5-8 hodín denne, to však boli extrémne prípady, napríklad lanparties (iba zo začiatku, potom sa to zmenilo na pravidelné hodinové výjazdy do krčmy, zdravím tocku!, alebo keď som doma trčal s angínou a nedokázal som ležať, tak čo si začnem – cez deň PC, ráno a pred spaním dobrá kniha. Ako tak pozerám do minulosti, niekedy som to možno naozaj preháňal, dnes ráno vstanem, padám do školy, prípadne do práce ak nemám školu, poobede prídem, prečítam hlúpy a bezpredmetný flame k neviem čomu, odpíšem na tu masu správ na ICQ a fičím preč, lebo človek má vždy čo robiť. Občas samozrejme nezabudnem na vás a vyprodukujem niečo takéto A hranie? Nuž, minule sa mi updatoval steam po mesiaci. Je to teda aj otázka veku, čím je človek zrelší a starší (čo ja určite nie som, tým viac si uvedomuje, že to hranie vlastne nie je až také super a že čas sa dá tráviť omnoho užitočnejšie. Aby ste si potom o pár rokov, keď budete mať sto kíl nepovedali, že to bolo vlastne dosť zbytočné. Aj keď, pre mňa pozitíva hrania prevažujú obrovskou mierou nad tými negatívami a nemôžem povedať, že by som niečoho ľutoval.

Čo však, ak to všetko prekračuje únosnú mieru. Čo má človek robiť, keď začne zanedbávať sám seba, vyrazia ho zo školy a každý deň sa mu sníva o tom, ako to defusne 1on5 proti SK? Toto sa dúfam, nikomu z vás nemôže stať, lebo verím, že čitateľ e-sportu je natoľko inteligentný a vyspelý, že si dokáže čas rozumne rozdeliť. Ak by som bol však priveľmi naivný, je najvyšší čas konať, aby zasa nejaká televízia náhodou neodvysielala príspevok o zdrvujúcom vplyve hrania na mládež... a zasa raz ukáže jedno promile všetkých situácií. V prvom rade nech si dotyčná osoba uvedomí, prečo niečo také robí. Čo jej hranie prináša? Prečo zanedbáva svojho najlepšieho kamaráta, kamarátku? Má vôbec niekoho takého? Ak nie, prečo? Prečo nejaví záujem o spoločnosť? (odhliadnuc od stavu našej momentálnej spoločnosti, na ktorú mám osobne veľmi vyhranený názor a radšej nad ňou ani neuvažujem) Keď si na tieto a mnohé iné otázky dokážete odpovedať, posunuli ste sa ďalej. Čo teraz? Pokúsiť sa s problémom bojovať. Najskôr sami, ak to nepôjde, tak s pomocou priateľov, rodiny. Ja viem, už som ako tí idealistický psychológovia, problém je však v tom, že nehovorím globálne, teraz mám namysli naozaj extrémne prípady hrania, keď daný človek nedokáže vytiahnuť päty z domu, blicuje, kašle na všetko a len sa hrá. A takých, myslím, že je tu minimum, alebo ešte lepšie – nikto. BTW, na Slovensku už existuje aj špeciálny ústav na liečenie takýchto chorôb, avšak som presvedčený, že nikto z čitateľov nič také potrebovať nebude, zatiaľ som počul len o tom vtipnom otcovi rodiny, ktorý tam išiel, pretože sa doma hral nejakú ťahovku

Tak, a čo dodať na záver? V prvom rade – neodsudzujte ma, nekameňujte. Asi som cítil potrebu dostať toto všetko zo mňa von, lebo som nad tým uvažoval už dosť dlho. Za ďalšie – pravdepodobne nie každý bude so mnou súhlasiť a preto prosím hocikoho, kto má zaujímavý postreh / názor, nech ním prispeje do komentárov – poteším sa každej reakcii, nech je to však napísané v rámci slušnosti. No a nakoniec by som sa chcel poďakovať pár ľuďom – h4- za svoj postreh, Salkymu za neustále otravovanie cez ICQ, Miške (ona vie ktorá za to, že sa na mňa opäť raz vykašlala a najmä Zuzane „Lare“ Otčenáškovej, ktorá bola taká dobrá a dala mi k dispozícii svoju seminárnu prácu spracovanú práve na túto tému, z ktorej som čerpal množstvo informácií a faktov spomenutých v článku, takže Lara – ešte raz dík, máš u mňa pivo

- Mamíííí, niekto zvoní!
- To je pre teba, máš ísť von...
- Ale ja nemôžem, píše mi Vojso, že chce frag do movie, musím to nájsť!
- Tak im to choď povedať sám.
S týmto musíme niečo urobiť, povie matka otcovi, ale ďalej sa tým nezaoberá.

Nuž, ak to u vás vyzerá nejako podobne, je čas zamyslieť sa a ak to tu číta náhodou nejaký rodič, tak je taktiež správna chvíľa pouvažovať, ako svoje deti vychovávame a čo všetko im dovolíme. Lebo ako povedal klasik, všetkého veľa škodí...

Zdroj: e-sports.sk
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ZABILA PITHCA

(fadf, 29. 12. 2011 17:46)

si zabla lolXD 12 hodinowa marathon pri compe xdDx